Smrť - pohreb

Život jednotlivca sa začína jeho narodením, smrť je jeho ukončením – prirodzený dôsledok života, ako jedna z jeho etáp. Je to postoj, ktorý akceptoval poriadok prírody, v ktorom sa zákonite strieda cyklus zrodenia a umierania, čomu podlieha aj ľudský život. Smrť, najmä starého človeka, sa prijíma ako nevyhnutnosť: “mladý môže – starí musí“. Ľudia verili, že určité okolnosti môžu byť predzvesťou choroby alebo smrti niekoho z najbližších príbuzných. Smrť si ľudia predstavovali ako kostlivca, postavu odetú v bielom, s kosou na pleci. Hovorievalo sa, že kosou pretne niť života. Starí ľudia sa na smrť pripravovali, chystali si šaty do truhly, odkladali si peniaze na pohreb. Tento postoj podmieňovala aj silná náboženská viera v existenciu posmrtného života. Napriek tomu smrť bola ťažkou životnou situáciou pre pozostalých. Človek umieral väčšinou v domácom prostredí, v kruhu svojej rodiny. To mu umožňovalo vysloviť svoju poslednú vôľu, spísať závet. A naposledy sa rozlúčiť. Morálnou povinnosťou pozostalých bolo splniť posledné želanie mŕtveho. Prvou povinnosťou po skone bolo zatlačenie očí mŕtvemu., lebo verili, že jeho pohľad môže vyvolať ďaľšiu smrť v rodine. Úmrtie člena dedinského spoločenstva sa ohlasovalo zvonením, na umieračiku. Keď v rodine niekto zomrel, nastal veľký smútok. Obriadenie mŕtveho bolo povinnosťou príbuzných. Obliekli ho do sviatočného odevu a uložili do truhly, do ktorej dávali sväté obrázky, modliacu knižku a do ruky mu dali ruženec. Pridali aj peniaz, aby zomrelý mohol zaplatiť svätému Petrovi pri nebeskej bráne. Vystreli ho v prednej izbe, zastreli okná, zastavili nástenné hodiny /na znak toho, že už aj zomrelému sa zastavil čas/, zakryli tmavým uterákom zrkadlo, stôl prikryli bielym obrusom, postavili kríž, zapálili sviece a do nádobky dali svätenú vodu s rozmarínom. Od chvíle smrti mŕtveho nenechávali samého. Večer sa prišli k mŕtvemu pomodliť príbuzní, susedia a známi. Bola to určitá forma rozlúčky, ktorú zakončili pokropením svätenou vodou, urobením kríža nad truhlou. Návštevy v dome pozostalých boli jednak prejavom úcty a rozlúčky s mŕtvym, jednak prejavom spolupatričnosti voči pozostalým, ktorí tak ľahšie znášali žiaľ. Tradičným spôsobom rozlúčky s mŕtvym a vyjadrenia žiaľu bolo obradné oplakávanie – “lamentácie”. Oplakávanie bolo výlučnou záležitosťou žien z rodiny. Pohreby bývali ráno, na tretí deň po smrti nebohého. Kňaz úvodné obrady vykonal v dome nebohého. Počas pohrebu organista odspieval odobierku, v ktorej sa nebohý menovite odobral od všetkých svojich príbuzných, susedov a známych. Vyvolávalo to silné citové reakcie. Pohreb v kostole – zádušnám svätá omša a na cintoríne – pochovanie do zeme, prebiehalo podľa predpisov cirkevnej liturgie. Potom v sprievode preniesli švagrovia rakvu na cintorín, kde sa konala druhá časť pohrebných obradov – pochovanie. Každý z rodiny a z dediny si považoval za povinnosť ísť odprevadiť mŕtveho na poslednej ceste. Na cintoríne sa každý člen rodiny lúčil hodeným hrudky hliny do hrobu. Hudba hrala väčšinou iba na pohreboch mladých ľudí.
Zomrelé malé dieťa v truhličke niesla jeho krstná matka alebo krstný otec. Na cintoríne mali deti vyhradené miesto. Osobitný priestor bol vyčlenený aj pre hroby samovrahov, pod plotom.
Po pohrebe sa konal kar – malá posmrtná hostina pozostalých /zabíjačka, guláš a pálenka/.
Z úcty k zomrelému nosili pozostalí jeden rok smútok – čierny smútočný odev. K normám smútočného správania patrilo aj zdržovanie sa prejavov veselosti, zákaz účasti na zábave, tanci, svadbe. Ženy zachovávali smútok dôslednejšie a dlhšie než muži. Po ukončení smútku sa pozostalí zaradili do normálného života, neznamenalo to však koniec spomínania na mŕtveho. Uctievanie, spomienky na mŕtvych – kult predkov je jedným z univerzálných prejavov ľudskej kultúry /zádušné sväté omše, návštevy cintorínov – hrobov/.
Hroby sa označovali drevenými krížami, neskôr kamenými. Postupne sa miesto hrobu stalo znakom sociálného statusu zomrelého i jeho rodiny. Na pomníkoch bývali vecné informácie o mŕtvom, /meno, miesto, čas narodenia a úmrtia, spôsob smrti, ako aj rôzne chvály a poďakovania/.
Dedičské práva jednotlivých členov rodiny sa upravovali zmluvami, ktoré mohol robiť otec ako hlava rodiny buď za svojho života, alebo testamentárne. Dedičská zmluva mala zabezpečiť, že majetok zostane v rodine. Ak otec rozdelil majetok medzi deti ešte za svojho života, nechával si vydelenú časť “na opateru”, ktorú zdedil ten, kto doopatroval rodičov. Tieto údaje boli obsahom svadobných zmlúv, ak sa rodičia rozhodli odovzdať gazdovstvo už pri svadbe. Príčinou deľby majetku bývala smrť niektorého z rodičov. Vdova – gazdiná, ak bola bezdetná, musela manželovu rodinu opustiť, avšak ak mala deti, ostávala po mužovej smrti v rodine. Mohla sa opäť vydať a prijať druhého muža do rodiny, ale len so súhlasom rodičov prvého manžela. Ak bol majetok už prepísaný na synovské či dcérske rodiny, pozostalý vdovec alebo vdova dožívali v rodine niektorého dieťaťa. Synovia, ktorí prevzali po rodičoch hospodárstvo, boli povinní sestry zaopatriť a dobre ich vydať. Ak zostal na rodičovskom majetku iba jeden syn, vyplatil ostatných súrodencov. Ak však synov nebolo, majetok prechádzal na dcéry.
V každej životnej situácii rodina nebola ponechaná sama na seba. Bol tu stáročiami utváraný model správania sa, ktorý pomáhal jednotlivcom i rodinám ľahšie sa vyrovnať so zásadnými zmenami v ich živote.