Rodinný život

V európskom civilnom a cirkevnom práve už po mnohé stáročia je silne exponovaná povinnosťou manželov plodiť deti. Aj tradičné normy života roľníckych rodín považovali rodenie detí za základnú funkciu rodiny a plodnosť žien bola požadovanou a pozitívne oceňovanou hodnotou. Bezdetnosť sa považovala väčšinou za trest Boží za previnenie. Preto aj v snahách o jej odstránenie prevládali náboženské prostriedky – modlenie, návšteva pútných miest, zázračných studničiek, … . o bezdetnej žene hovorili, že “nekvitne”, ale častejšie hanlivo, že je “jalová”. Jej status v rodine i spoločenstve bi spoločenstve bn, ktoré mali deti.
Celá široká rodina žila pohromade v jednom dome, či dokonca len v jednej izbe. /starí rodičia, rodičia a deti/ Rodiny boli vtedy viacdetné, aj desať detí v jednej rodine nebolo zriedkavosťou. Snahou každej matky bolo priviesť na svet zdravé, životaschopné potomstvo. Pôrody sa odbavovali väčšinou v dome rodičky. Nebolo však zriedkavosťou, že chvíľa pôrodu zastihla ženu pri práci na poli, kde neraz sama odrodila dieťa, motykou mu predťala pupočnú šnúru, vzala ho do zástery a tak doniesla domov. Pri pôrode doma bývala len pôrodná baba a ženy z rodiny. Lekára volali len zriedka, dôsledkom čoho bola pomerne vysoká úmrtnosť rodičiek.
Narodenie potomka išiel otec oznámiť rodine s flašou pálenky, s radostníkom. Príbuzné ženy a susedky krátko po pôrode navštívili rodičku, prišli na opačky.
Na krst, do kostola obyčajne dieťa niesli krstní rodičia v sprievode babice. Súčasťou krstu bolo udelenie krstného mena. Výber mena sa robil po dohode členov rodiny. Tradíciou bolo dávať najmä pri prvorodených deťoch mená po rodičoch, ďalej sa dávali mená po starých rodičoch. Neraz sa uplatňoval aj postoj, že “dieťa si meno prinesie samo”, čiže dieťa dostalo také meno, aké bolo v ten alebo blízky deň v kalendári. Nemanželské deti sa krstili nezvyčajnými menami, ktoré mali byť znakom ich pôvodu, aby sa odlišovali od ostatných “zákonitých” detí. V minulosti boli najobľúbenejšie mužské mená na Slovensku: Ján, Andrej, Daniel, Pavol, Matej, Jozef, Juraj, Jakub, Michal, zo ženských mien: Anna, Mária, Eva, Zuzana, Dorka, Žofia, Helena, Katarína, Juliana. Krst mal byť čo najskôr, aby dieťa nezomrelo nepokrstené, neraz krstili babice už pri pôrode. Rodičia sa na krste nezúčastňovali. Po príchode z krstu babka podala dieťa rodičom so slovami: “dali sťe nám pohanča, priniesli sme kresťanča“. Za krstných rodičov sa väčšinou volali súrodencov rodičov. Krstní rodičia požívali vážnosť a úctu, krstné deti im vykali. Pri krste bolo povinnosťou kmotry obdarovať dieťa. Po krste sa konala hostina, ktorá sa vyznačovala hojnosťou a veselosťou, aby bol taký celý život dieťaťa. Starostlivosť o deti nebola taká ako je dnes. Aj hygiena bola na nízkej úrovni. Detská úmrtnosť bola vtedy vysoká. Smrť celkom malého dieťaťa sa zrejme aj pre častý výskyt, nepovažovala za veľkú tragédiu. Okrem iného aj preto, že sa čoskoro narodilo ďalšie dieťa. Útechou bola aj viera, že s pokrstených malých detí sa po smrti stávajú anjelíci. Matky kojili deti do jedného roku. S obliekaním detí si rodičia nerobili veľké starosti. Deti nosili oblečenie i obuv jeden po druhom. Všetky behali od jari do jesene bosé. Vo všeobecnosti sa dieťa v rodine od siedmeho roku pokladalo za schopné vykonávať ľahšie domáce práce a poľné práce, pásli husi, kozy, kravy. Tam strávili väčšinu svojho času a tam našli aj obživu. Väčšie deti pracovali na poli. Do školy chodili poväčšine len cez zimu. Niektorí chlapci odchádzali za učňov. Po vychodení školy rodičia ich už naplno zamestnávali pri gazdovstve. Na gazdovstve potom zostával spravidla najstarší syn. Mladší išli za učňov alebo sa nechali zverbovať k vojsku. Dospievanie dievčat vyjadruje slovenské ľudové príslovie slovami: “do šiesteho roku češ, do dvanásteho rež, do osemnásteho strež a po dvadsiatom ďakuj tomu, kto ti vezme čerta z domu”. Rodina vtedy viacej držala po hromade, pretože ju spájala spoločná práca a každodenné starosti, ktoré ľudí spájali. Všetci boli jeden na druhom závislí. Spoločne sa vždy schádzali pri jednom stole.
V rámci rodiny sa práca delila podľa pohlavia a podľa veku. Do pracovných činností boli postupne zapájané aj dorastajúce deti. Ženská práca v domácnosti bola zameraná predovšetkým na priestory vnútri domu, ale zahŕňala aj namáhavú prácu s domácimi zvieratami, so záhradou a, samozrejme, všetky ostatné pomocné práce na poli či výchovu detí. Rozdelenie právomocí v týchto životných oblastiach bolo určené generačne. Najviac právomocí mala stará matka – gazdiná. Ona rozhodovala o tom, čo sa bude v ten deň robiť, a čo sa bude variť. Dcéry gazdinej a nevesty mali viac – menej rovnaké právomoci a ich pracovné úlohy sa značne prelínali. Práca dievčaťa v rodine sa nedoceňovala. Nevesta bola v podriadenom postavení a musela sa vo všetkom prispôsobiť manželovej rodine. Narodenie prvého dieťaťa znamenalo zlepšenie jej situácie v rodine. Mladé ženy sa museli zúčastňovať aj na rôznych spoločných dedinských prácach /páračky, zber sena, atď./. Chudobnejšie dievčatá pracovali na bohatších gazdovstvách, ale aj v mestách ako pomocnice či opatrovateľky detí. Na sezónne zárobkové práce odchádzali muži aj ženy.
Muži pracovali na poli a v maštaliach. Starý otec – gazda rozhodoval o jednotlivých hospodárskych činnostiach a určoval prácu. Reprezentoval rodinu pred úradmi.
Bohatšie sedliacke rodiny si mohli dovoliť na dôležité, najmä sezónne práce najímať pracovníkov z chudobnejších rodín.
Gazda organizoval všetky poľnohospodárske práce a celý chod gazdovstva, rozhodoval o financiách rodiny, kontroloval prijmi a výdavky. Gazdiná nosila kľúče od všetkého a mala na starosti rodinné financie. Nemohla svojvoľne narábať s peniazmi.