Správa obce

Richtári a riadenie obce

V obci sa zachovala obecná kniha pochádzajúca zo 17. storočia. V knihe sú zaznamenané mnohé zaujímavé udalosti.
V roku 1658 správu obce tvorili: richtár (fojt), hajtman (veliteľ polície), 2 konšeli (obecní sluhovia), 2 šafári a 7 prísažných, ktorí sú menovite spomínaní v obecnej majetkovej knihe.

Funkciu notára zastával spravidla učiteľ – organista. Obec mala aj svojho nočného strážnika. Jeho povinnosťou bolo celú noc bdieť, strážil a dozeral na dodržiavanie nočného pokoja, chránil dedinu pred zlodejmi a v prípade požiaru zobudiť spiacich občanov. Pri obchôdzke dediny oznamoval vo veršoch počet hodín: “Chváľ každý duch Hospodina …!” a zvukom trúby z volského rohu. Jeho výstroj tvorila: halena, harapartňa alebo palica, hlásny roh alebo trúba, a lampáš.

Richtára si poddaní volili zo svojho stredu zámožnejší občania – sedliaci. Voľbu richtára vždy potvrdzoval zemepán ako zemský patrón mestečka. Prísahu skladal do rúk farára a zemepána, ktorý ho mohol aj odvolať, vo farskom kostole. Po roku 1848 skladal richtár prísahu pred stoličným slúžnym na obecnom dome. Ostatní členovia samosprávy prisahali pred zhromaždenou obcou, na obecnom dome. Pri sľube richtár sľúbil: “dodržiavať právo bez ohľadu na lásku, či ľúbosť, pôvod alebo postavenie“. Richtárom v obciach a mestečkách mohol byť len vážený občan, napr. z radov cechových majstrov, mlynárov alebo bohatších sedliakov, človek bezúhonných mravov, zbožný a bohabojný. Musel viesť bezúhonný život a vynikať dobrými vlastnosťami. Nesmel byť tvrdohlavý, chybujúci a chamtivý. Nesmel sa dať podplácať. Mal byť nestraný a spravodlivý. Richtár mal slúžiť ľuďom a nie naopak. Jeho funkčné obdobie trvalo obyčajne rok, začínalo sa po Vianociach.Richtár nekoná nijaké roboty a povinnosti, ale pre pánsku kuchyňu vykŕmi jednu ošípanú.
Funkciu richtára spravidla vykonával ten istý človek i niekoľkokrát za sebou. Na počiatku bola funkcia richrára čestná, nedostával za ňu plat. Úloha richtára nebola ľahká, na jednej strane mal brániť výsady a súčasne bol vykonávateľom zemepánskej vôle nad poddanými, patrilo mu nižšie súdnictvo – mohol trestať menšie priestupky. Bol pod ochranou zemepána a kto to porušil, bol za to bol potrestaný pokutou. Zodpovedný bol za bezpečnosť a poriadok, previnilcov odovzdával zemepánovi, menšie priestupky (krádeže, škody na poliach a stromoch, spory o medze, výtržnosti, bitky bez zabitia a priestupky proti mravnosti) súdil sám napr. peňažná pokuta, dereš, klada, pripútanie k stĺpu hanby – pranier, ktorý býval postavený uprostred obce, na námestí pred kostolom, atď.. K pranieru sa priväzovalo najmä v nedeľu od rána do večera, aby ľudia idúc do kostola mohli vidieť previnilca. Richtár bol pri vynášaní rozsudkov povinný dodržať všetky božské, ale aj krajinské zákony. Nesmel byť nerozhodný a bez vážnych príčin meniť svoj názor. Mal súdiť bez strachu a obáv. Dereš a klada patrili k vonkajším odznakom richtárskej právomoci, a preto ihneď po zvolení nového richtára museli sa preniesť do jeho domu.
Väčšie priestupky poddaných ako vraždu, podpaľačstvo, lúpež a iné tažké zločiny súdila vrchnosť vždy sama. Zemepán niektoré ťažšie priestupky nechával súdiť kastelánom jednotlivých hradov, napr. dobrovodským kastelánom Albertom z Močenku v roku 1542.
Poddaný za každý väčší priestupok proti vrchnosti alebo spolupoddaným býval ihneď uväznený a držaný v hradnom väzení až do vykonania súdu. V 17. storočí sa ujala prax, že previnilci sa nechávali na slobode, ak priviedli za seba ručiteľov, ktorí svojím majetkom alebo zloženou peňažnou kauciou /100 – 500 zlatých/ ručili, že delikvent sa dostaví k súdu a neutečie z územia panstva, zo svojej obce.
Ďalej richtár dozeral pri vybere rôznych poplatkov, daní, naturálnych dávok a vybavoval sťažnosti. Slovo richtár pochádza z nemeckého slova “Richter” – sudca. Mal starosť o verejný majetok a jeho ochranu.
Hajtman bol strážcom verejného poriadku, policajným strážnikom, ktorý vykonával rozkazy richtára a bol mu podriadený. Konšelov a notára si volili občania a im sa za svoj úrad zodpovedali. Úradné úkony sa vybavovali za prítomnosti prísažných. Nariadenia richtárskeho úradu dostávali úradnú platnosť potvrdením pečaťou mestečka.

Obecný úrad mal aj svoj majetok, ktorý pozostával z nehnuteľností (obecné pozemky a obecný dom) a z finančného obnosu získaného z miestnych daní. Na obecnom dome sa vykonávali všetky záležitosti.
Dobrovodskí i vidiecki obyvatelia pri kúpe alebo predaji majetkov podľa tradícii dodržiavali “Oldomáš”, čo bolo nielen zvykom, ale znamenalo i potvrdenie právoplatnosti. V jednom zápise o predaji z roku 1647 sa píše: “Pre väčší dôvod istoty a hodnovernosti, pánovi richtárovi a ctenému predstavenstvu lial sa oldomáš”.
V roku 1642 môžeme čítať, že: “Pán richtár a ctené predstavenstvo oldomáš dopili.” Veľmi zaujímavý je koniec jednej zmluvy, v ktorej sa spomína, že zmluva bola potvrdená aj stisnutím rúk.
Do roku 1763 boli dedičný richtári, odvtedy boli volení. Richtár nosil ako odznak svojej moci palicu.
Richtár na najčestnejšom mieste opatroval richtársku truhlicu. U nového richtára skladal starý richtár účty, odprosoval občanov, ak im nejako ublížil a dával oldomáš. Od roku 1924 sa na miesto richtára volil starosta. Právomoc obecného richtára bola oveľa väčšia ako za prvej ČSR.
Ďalšie obecné funkcie boli: hrobár, poštár, obecní pastier, vartáš, hlásnik, bubeník, zvonár.

Notariát

Notár bol predstaviteľom administratívy, výkonný orgán štátnej správy a poradca obecnej správy. V obci od roku 1887 existoval aj notariát. Prvým notárom bol Bernát Hajduš. Ešte v tom istom roku sa stal notárom Alexander Fixek, ktorý tu bol notárom 41 rokov. Potom bol notárom Emerich Strelka. Notariát bol v budove dnešného obecného úradu. Povinnosťou notára bolo predkladať návrhy, viesť protokol, vybavovať úpravy vrchnosti a informovať o tom obecnú radu, viesť písomnú agendu obce, evidencie a financie obce. Viedol obecnú knihu, písal žiadosti, sťažnosti, zmluvy a posledné vôle. Zúčastňoval sa schôdzí obecného zastupiteľstva.