Obyvatelia

Mená v obci a vedľajšie mená…

V obecnej majetkovej knihe zo 17. storočia sa tiež spomína zvyklosť, že niektoré rodiny okrem priezvisk vlastnili i vedľajšie mená – prezývky. Tieto pochádzali buď od dávnych predkov jednej rodiny, majstrov, služobností alebo zvláštností, prípadne občanov pochádzajúcich z inej obce. Tieto vedľajšie mená sa končili príponou –ech.
V mnohých prípadoch možno pozorovať, že vedľajšie meno bolo i výsmechom. Na mnohých miestach Slovenska ešte aj dnes sa veľmi často zrodí takéto meno ako výsmech. Vedľajšie meno častokrát vznikalo i z dôvodu, že mnohí rodinní príslušníci mali to isté krstné meno. Slovenský ľud si totiž až do novších dôb udržiaval vo zvyku predtým známe a používané meno, často sa zdráhali pri krste použiť menej známe mená. V našej obci aj dnes máme občanov rovnakého priezviska a krstného mena.

Nárečie…

V obci sa hovorí špecifickým nárečím, z ktorého vyplýva aj prezývka “nápekané” z používania miesto tvaru náročky. Dobrovodské nárečie patrí do skupiny trnavských nárečí (kultúrnej západoslovenčiny), ktorým hovoria obyvatelia údolia potoka Blava od Dobrej Vody až po Trakovice. Samozrejme, že i tu sa nájdu určité odchýlky.
Alojz Mednyanský v cestopise Malebná cesta dolu Váhom vyjadruje mienku svojich súčasníkov, že “Trnava s okolím je známa, že sa tam hovorí najčistejším slovenským nárečím a najpôvabnejšími výrazmi a pokladá sa za hlavné stredisko slovenčiny.”

Skladba obce

V dnešnej dobe sa intravilán obce skladá z týchto častí: Hoštáky*, Dolný koniec, Záblavie, Dolina, Podrovná, Široká, Ring, Poláková dolina a Podmariáš.

*Pozn.: Hoštáky – z nemeckého “hoch Stadt” – horné mesto, za hranicami, za hradbami mesta

Srbochorváti na Dobrovodskom panstve

Na Dobrej Vode boli a sú rozšírené priezviská chorvátskeho pôvodu, ktoré sa sem dostali migráciou obyvateľstva (od stredného Dunaja, z poriečia Sávy a Drávy po bitke pri Moháči 1526). Chorváti hovorili Chorvátským – kajkavským nárečím.
Chorvátmi by mohli byť nositelia týchto priezvisk: “Ažaltovič, Benedikovič, Fančovič, Gálovič, Holkovič, Jankovič, Jurkovič, Knazovič, Kohútovič, Kubovič, Lančarič, Lukačovič, Miklovič, Ondrejkovič, Pavlovič, Polakovič, Ševčovič, Tomašovič, Tomovič, Vidovič a Zuzkovič”. Niektoré z týchto priezvisk sa už na Dobrej Vode nevyskytujú.
Meno Benedikovič sa prvýkrát vyskytuje v listine z Beckova 3. mája 1508, adresovanému Trnavskému magistrátu, čo môže potvrdzovať, že nie všetky priezviská končiace príponou – ovič, sú srbochorvátske, ale slovenské – je to posesívny, privlastňovací typ priezviska, ktorý pôvodne označoval syna dotyčného (Benedikt – Benedikovič, Kováč – Kovačovič).
Žili tu ako slobodní, kolonizátorom dali panovníci rozličné výsady ako oslobodenie od daní na určitú dobu, mohli svoje výrobky voľne predávať atď.
Prví Chorváti prišli na Slovensko okolo roku 1540 a na Dobrovodské panstvo okolo roku 1548 a usadili sa v Paderovciach, Radošovciach a Naháči. Ďalší Chorváti na územie panstva prišli po tureckom nájazde v roku 1566. Bol to vrchnosťou organizovaný odchod obyvateľstva, z ohrozených oblastí. Títo Chorváti sa časom “slovakizovali”, pretože slovenské prostredie a reč blízka chorvátskej, ako aj katolícke náboženstvo, prispelo k rýchlej asimilácii.

Židia a Cigáni na Dobrej Vode

Židia prišli na naše územie začiatkom 11. storočia. Kráľ Koloman (1095 – 1116) ich obdaril mnohými privilégiami: “Colomani regis lex” – kráľovské dôchodky, úrady, nehnuteľnosti, voľný pohyb po ríši, obchod…. Kráľ Bélo IV. udelil židom v roku 1251 privilégium: “Belae regis Iura iudeorum” –požičiavanie peňazí na vysoké úroky. V priebehu 18. storočia prišlo k ďalšiemu prílevu židovského obyvateľstva na Slovensko z Čiech a Moravy. V roku 1864 prišli na Slovensko židia z Haliče. Židia sa hlásili k nemeckej národnosti a od roku 1787 používali nemecké mená. Netvorili samostatnú židovskú obec, ale patrili do Chtelnice, kde sa viedla aj židovská matrika. Žili v diaspore s náboženskými bariérami. V Dobrej Vode mali len svoj cintorín, jeho zvyšky äasi 25 pomníkov) sa nachádzajú nad dobrovodským cintorínom, pod Šibeničným vrchom, pri hrade.

Osobitnú skupinu obyvateľov tvorili cigáni – Rómovia, ktorí prišli na Slovensko v 14. storočí. Vyhlasovali sa “za pútnikov z Malého Egypta”. Za pravlasť Rómov sa pokladajú stredoindické štáty Bihár a Pandžáb. Predkovia Rómov patrili ku skupine Dómov, z toho pochádza názov Róm. Do strednej Európy Rómovia prenikali postupne v priebehu 12. a 13. storočia z územia dnešného Grécka. Najstaršia správa o pobyte Rómov na Slovensku je z roku 1322, keď spiško-novoveský richtár Ján Kunch pri opise majetkov spomenul potulujúcich sa Rómov na majetku rodiny Mariášiovcov, v okolí Špišskej Novej Vsi. Nie je známe, kedy sa usadili na území Dobrovodského panstva, lebo viedli potulný, kočovný život. Mnohí z nich boli remeselníci – kováči, korytári, košikári. Vykonávali rôzne služby a uplatňovali sa aj ako hudobníci. To ich postupne priviedlo k tomu, že sa začali usádzať na okrajoch miest a osád. Na čele stál človek s prirodzenou autoritou: čibalo – vajda, ktorý ručil za poriadok a disciplínu, a sprostredkoval styk s úradmi.
Panovníčka Mária Terézia sa snažila o asimiláciu Rómov s ostatnými občanmi. Rómske deti v roku 1775 pridelili rodinám na výchovu. Akcia však nemala úspech.

Zemianske rodiny

Za vzorné služby panstvu, obetavosť a hrdinstvo vo vojnách a za inú činnosť, postupne poddaní získavali oslobodenie od robotovania a niektorí sa dostali do stavu zemanstva. Častokrát ľudia hovorievali: “Boli pyšný na svoj stav, ale často na tom neboli lepšie ako usilovný poddaný“.
V obci žilo aj viacero zemanských rodín napr.:”Jurkovič, Benedikovič, Turaz, Odler, Lukačovič atď.”.
Rodina Jurkovičová bola listom kráľa Ferdinanda III. z 5. augusta 1651 prijatá medzi zemanov. Zemianstvo získal Adam Jurkovich – otec Juraja, ďalej Krištof Jurkovich – bratranec Juraja a Jána. V armálese sa nachádza zobrazenie erbu rodiny Jurkovičovej.