História obce

Osídľovanie Slovenska, a teda i Dobrej Vody a jej okolia, prechádzalo viacerými vývojovými obdobiami, ktoré sa odohrali v priebehu niekoľkých tisícročí. Nik už nespočíta tie tisíce ľudských jedincov, či desiatky kmeňov a národov, organizovaných skupín alebo bojových družín, ktoré sa vystriedali od úsvitu dejín až po dnešné časy v tomto kraji. Využívali jeho prírodné bohatstvo, ale zároveň zanechali po sebe stopy ľudskej civilizácie pre nasledujúce generácie.
Chotár Dobrej Vody bol osídlení už v priebehu mladšieho úseku staršej doby kamennej – paleolite /pred 38 – 14 000 rokmi pred n. l./. V chotári obce sa našli aj kosti mamuta. Osídlenie mladšej a neskoršej doby kamennej – v neolite a eneolite / 5 – 2 000 rokov pred n. l./ dokladajú nálezy kamenných sekier a sekeromlatov, vyorávaných na poliach v katastri obce, najmä po 1. svetovej vojne na Záblaví. Vtedy si predchodca dnešného človeka ku koristníckemu spôsobu života začal vyrábať prvé jednoduché nástroje, hlavne zbrane z kameňa, kostí a dreva. /Luky, hroty šípov a nože vyrobené štiepaním kameňa. Objavujú sa i prvé umelecké predmety/. V chotári obce /lokality – Vlasačka, Zahumence a Skalky/ sa však nachádzali viaceré sídliská z neolitu, eneolitu, ako o tom svedčia mnohé nálezy črepín a rôznych kamenných nástrojov zo širšieho rámca lengyelskej i badenskej kultúry. Našli sa tu i kosti prahistorických zvierat. V tej dobe sa už človek pomaly usádzal a začal sa venovať prvotným remeslám – hrnčiarstvu, košikárstvu, tesárstvu, tkáčstvu, ale hlavne poľnohospodárstvu.
Z mladšej doby bronzovej sa v chotári obce zatiaľ našli len drobné nálezy – črepy.
Potom sa už na našom území striedali rôzne kmene a národy. V tzv. dobe laténskej od roku 500 pred Kristom do prelomu letopočtov sa tu zdržiavali Skýti a Tráci, ktorých vytlačili Kelti, ktorí povzniesli hospodársky i spoločenský život na vysokú úroveň. Mali rozvinutú poľnohospodársku výrobu a z remesiel ovládali ťažbu a spracovanie kovov. Na našom území začali raziť mince a rozvíjať obchod. Poznali pluh a iné pracovné nástroje. Vynikali i v hrnčiarstve.
Prvá a najstaršia správa o Slovanoch pochádza z roku 448, v liste byzantskému cisárovi, v ktorom sa píše o ľude, ktorý žije v karpatskej kotline: ” pije medovinu a požíva stravu”. Je isté, že Slovania už v 2. a 3. storočí postupne prenikali karpatskými priesmykmi od severu do celej Podunajskej nížiny až na Balkán do Macedónie a postupne zaujali tento priestor až po Čierne a Stredozemné more, kde sa usadili ako roľníci. Slovania hospodárili extenzívne, čo si vyžadovalo veľké plochy pôdy. Po smrti vodcu Avarov – Kagana Bajana sa Slovania okolo roku 620 vzbúrili proti krutej nadvláde a pod vedením franského kupca Sama, ktorého si zvolili za kráľa, zbavili sa avarskej nadvlády a vytvorili základ nadkmeňového útvaru Slovanov – Samovu ríšu, ktorá zanikla v roku 659, keď jej územie obsadil bavorský kráľ Karol Veľký. Samo /623-657/ zjednotil slovanské kmene /Lužičanov, Čechov, Slezanov, Moravanov a Slovákov/ a tak zriadil na Slovensku prvý spoločenský útvar vojensko – obrannej povahy – Samovu ríšu.
Svätopluk /870 – 894/ sa zmocnil Veľkej Moravy, keď dal svojho strýka Rastislava Nemcom. 14. mája 870 Rastislava odvliekli do zajatia v Regensburgu.
Je známe, že Slovania si budovali obranné zariadenia formou tzv. hradísk, ktorých hlavná úloha spočívala v ochrane. Z tohto dôvodu hradiská mali predovšetkým pevné valy – opevnenie, ktoré bolo jej najdôležitejšou súčasťou.
Trnavská sprašová tabuľa i priľahlé malokarpatské údolia patrili od pradávna k územiam vhodným na osídlenie človekom. Dôležitú úlohu pri osídľovaní obce určite zohral i prechod cez Malé Karpaty.
Pravdepodobné slovanské – slovenské kostrové pohrebisko bolo rozrušené v intraviláne Dobrej Vody, v polohe Dolný koniec. Črepy keramiky z 10. – 11. storočia sa našli aj na ďalších miestach v intraviláne a extraviláne obce západne od prameňa Mariáš, nad kaplnkou Najsvätejšej Trojice, na kóte 351 m. podľa mladších nálezov črepov a železných hrotov šípov v priestranstve opevnenom valom a priekopou možno tu predpokladať existenciu stredovekého hrádku spred 15. storočia. Stredoveké nálezy hlavne črepov sa zistili aj v intraviláne obce a v priestore hradu a hradného kopca.
Obec i okolie zatiaľ neboli dostatočne archeologicky preskúmané, preto nemožno podať podrobný obraz predhistorického osídlenia Dobrovodskej kotliny. Archeologický prieskum v chotári obce vykonával predovšetkým Peter Novák – pracovník Archeologického ústavu SAV v Nitre a Západoslovenského múzea v Trnave.
Dejiny Dobrej Vody a jej okolia úzko súvisia aj s cestou vedúcou z Považia cez Dechtice, Dobrú Vodu a Dobrovodskú kotlinu ďalej na Brezovú pod Bradlom, či Hradište pod Vrátnom, a potom na Holíč, Hodonín a na Moravu. Trasa cesty mala miestny význam. V ranno-feudálnom osídľovaní hrali veľmi dôležitú úlohu cesty vedúce cez Malé Karpaty. Tieto cesty nemali častokrát ani kamenný základ, ani povrch z piesku.
Po vzniku Uhorského štátu ostala zachovaná kontinuita osídlenia územia slovenským obyvateľstvom.
Základy v štátnej a cirkevnej organizácii včasno-feudálneho uhorského štátu, boli položené na troskách Veľkej Moravy. Kráľ Štefan I. zriadil v Uhorsku cirkevnú štruktúru, inicioval zakladanie kostolov a kláštorov. Založenie Nitrianského biskupstva môžeme datovať do roku 880. Jeho dočasný zánik spadá do začiatku 10. storočia. Od roku 1302 sa nitrianski biskupi stali dedičnými županmi. Obec Dobrá Voda bola od stredoveku súčasťou Nitrianskej stolice – neskoršie župy.
V rokoch 1241 – 1242 spustošili územie juhozápadného Slovenska Tatári, ktorých zjednotil Džingischán – oddiely pod vedením Ordu chána sem prenikli cez vyplienené Sliezko a Moravu. Kadiaľ šli tade rabovali, lúpili, podpaľovali a vraždili. Tatári boli vychovaní k veľkej odvahe, bojovnosti a krutosti voči nepriateľom. Po tatárskom vpáde sa hospodárstvo krajiny oživovalo len veľmi pomaly. Súdobý kronikár opisuje vpád Tatárov: “Tatári vtrhli s 5 000 ozbrojencami do Uhorska. Kráľ Belo IV. sa s nimi stretol v boji pri rieke Slanej, v ktorom ho premohli. V bitke zahynulo takmer celé vojsko uhorskej krajiny. Sám kráľ Belo IV. ušiel k moru, kam ho Tatári nemilosrdne prenasledovali. Tatári zostali v uhorskej krajine takmer dva roky. A pretože Uhri v tom čase nemohli siať, po ich odchode zahynulo omnoho viac ľudí, než koľko bolo odvedených do zajatia a zabitých mečom”. Po tejto skúsenosti začal kráľ Belo IV. stavať po celej krajine sieť gotických hradov a niektoré staré drevené hrady premenil na murované. Od tejto doby sú dejiny obce Dobrá Voda úzko späté s dejinami hradu a panstva Dobrá Voda.
Činnosť a pohyb tatárskych oddielov na území západného Slovenska je však nejasná a zachovalo sa len málo záznamov o týchto udalostiach.

Privilégia a výsady mestečka

Funkcia a vážnosť obce sa zvýšila udelením výsad, ktoré neboli typické ani pre počtom obyvateľstva väčšie obce tej doby. V starých časoch uplatňovalo poľné mestečko Dobrá Voda výsadu oslobodenia od platenia štátnych a župných daní, a to u panovníkov: Ferdinanda III. /(1608) 1637 – 1657/, Leopolda I. /(1640) 1654 – 1705/, Karola III. /(1685) 1711 – 1740/. Panovníci tieto privilégia uznávali a potvrdzovali. Kráľ Ferdinand III. v liste vydanom pre Dobrú Vodu uvádza, že Dobrovoďania sa naňho prosebne obrátili, aby boli oslobodení od kráľovských a župných daní, odvolávajúc sa na výsadný list získaný v dávnejších časoch, podľa ktorého túto výsadu užívali už za panovania mnohých kráľov, o čom svedčili staršie hodnoverné výsadné listiny, ktoré sa neskôr v dobe nepokojov stratili. Listinou z 28. septembra 1437 cisár Žigmund Luxemburský oslobodil Vrbové /Warb/, Čachtice /Chechte/, Dolný Lopašov /Lopaso/, Dobrú Vodu /Johkew/ a Modru od platenia mýta a tridsiatkového poplatku. Oslobodenie od tohto poplatku, ktorý predstavoval 3,33 % hodnoty prepravovaného tovaru, patrilo medzi jednu zo základných mestských výsad a napomáhalo obchodnej a trhovej činnosti. Tridsiatnikové poplatky predstavovali nezanedbateľný príjem do kráľovskej pokladnice. Pohyb tovaru bol preto kontrolovaný.